Pár slov k 17. novembru…

Pred 30 rokmi padol berlínsky múr a spolu s ním definitívne aj východoeurópske domino politického režimu…

Ako 15 ročný som s vytreštenými očami sledoval s rodičmi horko vtedy výnimočnú:) satelitnú televíziu a CNN zábery, ako obyvatelia Berlína s nadšením demolujú prvé časti berlínskeho múru a oslavujú v uliciach postupný pád toho hajzlovského režimu. Podozrivo bola u nás doma celý deň sledovaná televízia a otec vykrikoval od radosti, že “svine” konečne končia a babka sa tešila, že jej vrátia za režimu zhabaný obchod s ručnou výrobou. Nie všetkému som rozumel, čo sa všetko následne udeje, bol som plný emócií, keď sme sledovali elegantný “handover” moci komunistov k demokratom. Hlavne pre nás ako pubertiakov to bolo “cool”, taký trochu pseudo punk:). 30 rokov prešlo a stále mám hlboko v duši ľudí, bez ktorých by to jednoducho nešlo…Havel, Kňažko, Budaj, Kocáb, Gál, Plastici…

V roku 2012 som v Berlíne už ako dospelý muž znova plný údivu a trochu aj dojatia sledoval pozostatky múru a neveril som, že som tam. Dokonca aj pri ďaľšej návšteve Berlína to zanechalo vždy emóciu, smútok a takú márnivosť či toto všetko pred ˇ89 nám bolo treba…

V dnešnej online dobe by sa k tomu hodilo niekoľko hasthagov – #velevetrevolution #havel #eastwest #plastici #loureed #czechoslovakia #nomore #communism #freedom. Žiaľ, aj po 30 rokoch tu stále existuje tisíce frustrácií, negatívnych komentov, trolovacich kampaní na celý 89 a hlavne dramatika/politika svetového formátu, ktorý bol jeden z kľúčových osobností novembra a posúval myšlienku, ktorá aj “žila svoj život”. Václav Havel. Mali by sme Havlovi za to všetko poďakovať, ale hlavne sme ho mali vnímať v dobe, keď bol prezidentom –  pretože ovplyvňoval vývoj občianskej spoločnosti u nás a bol presne etalónom #boja za slobodu. Ľudia mali vtedy fokus na česko – slovenskú pomlčku, ale zásadné udalosti žiaľ nezachytili a uverili na  pseudopravdy o Václavovi Havlovi, ktoré veľmi dobre už pred pár rokmi objasnil slovenský spisovateľ Michal Hvorecký.

Som hrdý, že som mohol žiť v spoločnom štáte a mať takého československého prezidenta. Som hrdý že tu bol a tak výrazne veľa hlbokých odkazov tu zanechal…

Chcel by som aby tých 30 rokov bolo dostatočnou školou a pohli by sme správnym smerom. Myslime na to prosím keď pôjdeme voliť…

Mojmír Lieskovský